Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
dichte ab
du
dichtest ab
er/sie/es
dichte ab
wir
dichten ab
ihr
dichtet ab
sie/Sie
dichten ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgedichtet
du
habest abgedichtet
er/sie/es
habe abgedichtet
wir
haben abgedichtet
ihr
habet abgedichtet
sie/Sie
haben abgedichtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abdichten
du
werdest abdichten
er/sie/es
werde abdichten
wir
werden abdichten
ihr
werdet abdichten
sie/Sie
werden abdichten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgedichtet haben
du
werdest abgedichtet haben
er/sie/es
werde abgedichtet haben
wir
werden abgedichtet haben
ihr
werdet abgedichtet haben
sie/Sie
werden abgedichtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
dichtete ab
du
dichtetest ab
er/sie/es
dichtete ab
wir
dichteten ab
ihr
dichtetet ab
sie/Sie
dichteten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgedichtet
du
hättest abgedichtet
er/sie/es
hätte abgedichtet
wir
hätten abgedichtet
ihr
hättet abgedichtet
sie/Sie
hätten abgedichtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abdichten
du
würdest abdichten
er/sie/es
würde abdichten
wir
würden abdichten
ihr
würdet abdichten
sie/Sie
würden abdichten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgedichtet haben
du
würdest abgedichtet haben
er/sie/es
würde abgedichtet haben
wir
würden abgedichtet haben
ihr
würdet abgedichtet haben
sie/Sie
würden abgedichtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abdichten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
