Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gleiche ab
du
gleichest ab
er/sie/es
gleiche ab
wir
gleichen ab
ihr
gleichet ab
sie/Sie
gleichen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgeglichen
du
habest abgeglichen
er/sie/es
habe abgeglichen
wir
haben abgeglichen
ihr
habet abgeglichen
sie/Sie
haben abgeglichen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abgleichen
du
werdest abgleichen
er/sie/es
werde abgleichen
wir
werden abgleichen
ihr
werdet abgleichen
sie/Sie
werden abgleichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgeglichen haben
du
werdest abgeglichen haben
er/sie/es
werde abgeglichen haben
wir
werden abgeglichen haben
ihr
werdet abgeglichen haben
sie/Sie
werden abgeglichen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gliche ab
du
glichest ab
er/sie/es
gliche ab
wir
glichen ab
ihr
glichet ab
sie/Sie
glichen ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgeglichen
du
hättest abgeglichen
er/sie/es
hätte abgeglichen
wir
hätten abgeglichen
ihr
hättet abgeglichen
sie/Sie
hätten abgeglichen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abgleichen
du
würdest abgleichen
er/sie/es
würde abgleichen
wir
würden abgleichen
ihr
würdet abgleichen
sie/Sie
würden abgleichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgeglichen haben
du
würdest abgeglichen haben
er/sie/es
würde abgeglichen haben
wir
würden abgeglichen haben
ihr
würdet abgeglichen haben
sie/Sie
würden abgeglichen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abgleichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
