Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
merke an
du
merkest an
er/sie/es
merke an
wir
merken an
ihr
merket an
sie/Sie
merken an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angemerkt
du
habest angemerkt
er/sie/es
habe angemerkt
wir
haben angemerkt
ihr
habet angemerkt
sie/Sie
haben angemerkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anmerken
du
werdest anmerken
er/sie/es
werde anmerken
wir
werden anmerken
ihr
werdet anmerken
sie/Sie
werden anmerken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angemerkt haben
du
werdest angemerkt haben
er/sie/es
werde angemerkt haben
wir
werden angemerkt haben
ihr
werdet angemerkt haben
sie/Sie
werden angemerkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
merkte an
du
merktest an
er/sie/es
merkte an
wir
merkten an
ihr
merktet an
sie/Sie
merkten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angemerkt
du
hättest angemerkt
er/sie/es
hätte angemerkt
wir
hätten angemerkt
ihr
hättet angemerkt
sie/Sie
hätten angemerkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anmerken
du
würdest anmerken
er/sie/es
würde anmerken
wir
würden anmerken
ihr
würdet anmerken
sie/Sie
würden anmerken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angemerkt haben
du
würdest angemerkt haben
er/sie/es
würde angemerkt haben
wir
würden angemerkt haben
ihr
würdet angemerkt haben
sie/Sie
würden angemerkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anmerken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
