Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beantworte
du
beantwortest
er/sie/es
beantworte
wir
beantworten
ihr
beantwortet
sie/Sie
beantworten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beantwortet
du
habest beantwortet
er/sie/es
habe beantwortet
wir
haben beantwortet
ihr
habet beantwortet
sie/Sie
haben beantwortet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beantworten
du
werdest beantworten
er/sie/es
werde beantworten
wir
werden beantworten
ihr
werdet beantworten
sie/Sie
werden beantworten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beantwortet haben
du
werdest beantwortet haben
er/sie/es
werde beantwortet haben
wir
werden beantwortet haben
ihr
werdet beantwortet haben
sie/Sie
werden beantwortet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beantwortete
du
beantwortetest
er/sie/es
beantwortete
wir
beantworteten
ihr
beantwortetet
sie/Sie
beantworteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beantwortet
du
hättest beantwortet
er/sie/es
hätte beantwortet
wir
hätten beantwortet
ihr
hättet beantwortet
sie/Sie
hätten beantwortet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beantworten
du
würdest beantworten
er/sie/es
würde beantworten
wir
würden beantworten
ihr
würdet beantworten
sie/Sie
würden beantworten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beantwortet haben
du
würdest beantwortet haben
er/sie/es
würde beantwortet haben
wir
würden beantwortet haben
ihr
würdet beantwortet haben
sie/Sie
würden beantwortet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beantworten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
