Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bekenne
du
bekennest
er/sie/es
bekenne
wir
bekennen
ihr
bekennet
sie/Sie
bekennen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bekannt
du
habest bekannt
er/sie/es
habe bekannt
wir
haben bekannt
ihr
habet bekannt
sie/Sie
haben bekannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bekennen
du
werdest bekennen
er/sie/es
werde bekennen
wir
werden bekennen
ihr
werdet bekennen
sie/Sie
werden bekennen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bekannt haben
du
werdest bekannt haben
er/sie/es
werde bekannt haben
wir
werden bekannt haben
ihr
werdet bekannt haben
sie/Sie
werden bekannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bekennte
du
bekenntest
er/sie/es
bekennte
wir
bekennten
ihr
bekenntet
sie/Sie
bekennten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bekannt
du
hättest bekannt
er/sie/es
hätte bekannt
wir
hätten bekannt
ihr
hättet bekannt
sie/Sie
hätten bekannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bekennen
du
würdest bekennen
er/sie/es
würde bekennen
wir
würden bekennen
ihr
würdet bekennen
sie/Sie
würden bekennen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bekannt haben
du
würdest bekannt haben
er/sie/es
würde bekannt haben
wir
würden bekannt haben
ihr
würdet bekannt haben
sie/Sie
würden bekannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bekennen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
