Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beleuchte
du
beleuchtest
er/sie/es
beleuchte
wir
beleuchten
ihr
beleuchtet
sie/Sie
beleuchten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beleuchtet
du
habest beleuchtet
er/sie/es
habe beleuchtet
wir
haben beleuchtet
ihr
habet beleuchtet
sie/Sie
haben beleuchtet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beleuchten
du
werdest beleuchten
er/sie/es
werde beleuchten
wir
werden beleuchten
ihr
werdet beleuchten
sie/Sie
werden beleuchten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beleuchtet haben
du
werdest beleuchtet haben
er/sie/es
werde beleuchtet haben
wir
werden beleuchtet haben
ihr
werdet beleuchtet haben
sie/Sie
werden beleuchtet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beleuchtete
du
beleuchtetest
er/sie/es
beleuchtete
wir
beleuchteten
ihr
beleuchtetet
sie/Sie
beleuchteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beleuchtet
du
hättest beleuchtet
er/sie/es
hätte beleuchtet
wir
hätten beleuchtet
ihr
hättet beleuchtet
sie/Sie
hätten beleuchtet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beleuchten
du
würdest beleuchten
er/sie/es
würde beleuchten
wir
würden beleuchten
ihr
würdet beleuchten
sie/Sie
würden beleuchten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beleuchtet haben
du
würdest beleuchtet haben
er/sie/es
würde beleuchtet haben
wir
würden beleuchtet haben
ihr
würdet beleuchtet haben
sie/Sie
würden beleuchtet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beleuchten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
