Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bemesse
du
bemessest
er/sie/es
bemesse
wir
bemessen
ihr
bemesset
sie/Sie
bemessen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe bemessen
du
habest bemessen
er/sie/es
habe bemessen
wir
haben bemessen
ihr
habet bemessen
sie/Sie
haben bemessen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bemessen
du
werdest bemessen
er/sie/es
werde bemessen
wir
werden bemessen
ihr
werdet bemessen
sie/Sie
werden bemessen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde bemessen haben
du
werdest bemessen haben
er/sie/es
werde bemessen haben
wir
werden bemessen haben
ihr
werdet bemessen haben
sie/Sie
werden bemessen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bemäße
du
bemäßest
er/sie/es
bemäße
wir
bemäßen
ihr
bemäßet
sie/Sie
bemäßen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte bemessen
du
hättest bemessen
er/sie/es
hätte bemessen
wir
hätten bemessen
ihr
hättet bemessen
sie/Sie
hätten bemessen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bemessen
du
würdest bemessen
er/sie/es
würde bemessen
wir
würden bemessen
ihr
würdet bemessen
sie/Sie
würden bemessen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde bemessen haben
du
würdest bemessen haben
er/sie/es
würde bemessen haben
wir
würden bemessen haben
ihr
würdet bemessen haben
sie/Sie
würden bemessen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [bemessen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
