Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
beruhige
du
beruhigest
er/sie/es
beruhige
wir
beruhigen
ihr
beruhiget
sie/Sie
beruhigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe beruhigt
du
habest beruhigt
er/sie/es
habe beruhigt
wir
haben beruhigt
ihr
habet beruhigt
sie/Sie
haben beruhigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde beruhigen
du
werdest beruhigen
er/sie/es
werde beruhigen
wir
werden beruhigen
ihr
werdet beruhigen
sie/Sie
werden beruhigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde beruhigt haben
du
werdest beruhigt haben
er/sie/es
werde beruhigt haben
wir
werden beruhigt haben
ihr
werdet beruhigt haben
sie/Sie
werden beruhigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
beruhigte
du
beruhigtest
er/sie/es
beruhigte
wir
beruhigten
ihr
beruhigtet
sie/Sie
beruhigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte beruhigt
du
hättest beruhigt
er/sie/es
hätte beruhigt
wir
hätten beruhigt
ihr
hättet beruhigt
sie/Sie
hätten beruhigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde beruhigen
du
würdest beruhigen
er/sie/es
würde beruhigen
wir
würden beruhigen
ihr
würdet beruhigen
sie/Sie
würden beruhigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde beruhigt haben
du
würdest beruhigt haben
er/sie/es
würde beruhigt haben
wir
würden beruhigt haben
ihr
würdet beruhigt haben
sie/Sie
würden beruhigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [beruhigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
