Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bettle; bettele
du
bettelst
er/sie/es
bettle; bettele
wir
betteln
ihr
bettelt
sie/Sie
betteln
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gebettelt
du
habest gebettelt
er/sie/es
habe gebettelt
wir
haben gebettelt
ihr
habet gebettelt
sie/Sie
haben gebettelt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde betteln
du
werdest betteln
er/sie/es
werde betteln
wir
werden betteln
ihr
werdet betteln
sie/Sie
werden betteln
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gebettelt haben
du
werdest gebettelt haben
er/sie/es
werde gebettelt haben
wir
werden gebettelt haben
ihr
werdet gebettelt haben
sie/Sie
werden gebettelt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bettelte
du
betteltest
er/sie/es
bettelte
wir
bettelten
ihr
betteltet
sie/Sie
bettelten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gebettelt
du
hättest gebettelt
er/sie/es
hätte gebettelt
wir
hätten gebettelt
ihr
hättet gebettelt
sie/Sie
hätten gebettelt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde betteln
du
würdest betteln
er/sie/es
würde betteln
wir
würden betteln
ihr
würdet betteln
sie/Sie
würden betteln
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gebettelt haben
du
würdest gebettelt haben
er/sie/es
würde gebettelt haben
wir
würden gebettelt haben
ihr
würdet gebettelt haben
sie/Sie
würden gebettelt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [betteln]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
