Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bitte
du
bittest
er/sie/es
bitte
wir
bitten
ihr
bittet
sie/Sie
bitten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gebeten
du
habest gebeten
er/sie/es
habe gebeten
wir
haben gebeten
ihr
habet gebeten
sie/Sie
haben gebeten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde bitten
du
werdest bitten
er/sie/es
werde bitten
wir
werden bitten
ihr
werdet bitten
sie/Sie
werden bitten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gebeten haben
du
werdest gebeten haben
er/sie/es
werde gebeten haben
wir
werden gebeten haben
ihr
werdet gebeten haben
sie/Sie
werden gebeten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
bäte
du
bätest
er/sie/es
bäte
wir
bäten
ihr
bätet
sie/Sie
bäten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gebeten
du
hättest gebeten
er/sie/es
hätte gebeten
wir
hätten gebeten
ihr
hättet gebeten
sie/Sie
hätten gebeten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde bitten
du
würdest bitten
er/sie/es
würde bitten
wir
würden bitten
ihr
würdet bitten
sie/Sie
würden bitten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gebeten haben
du
würdest gebeten haben
er/sie/es
würde gebeten haben
wir
würden gebeten haben
ihr
würdet gebeten haben
sie/Sie
würden gebeten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [bitten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
