Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
denke
du
denkest
er/sie/es
denke
wir
denken
ihr
denket
sie/Sie
denken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gedacht
du
habest gedacht
er/sie/es
habe gedacht
wir
haben gedacht
ihr
habet gedacht
sie/Sie
haben gedacht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde denken
du
werdest denken
er/sie/es
werde denken
wir
werden denken
ihr
werdet denken
sie/Sie
werden denken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gedacht haben
du
werdest gedacht haben
er/sie/es
werde gedacht haben
wir
werden gedacht haben
ihr
werdet gedacht haben
sie/Sie
werden gedacht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
dächte
du
dächtest
er/sie/es
dächte
wir
dächten
ihr
dächtet
sie/Sie
dächten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gedacht
du
hättest gedacht
er/sie/es
hätte gedacht
wir
hätten gedacht
ihr
hättet gedacht
sie/Sie
hätten gedacht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde denken
du
würdest denken
er/sie/es
würde denken
wir
würden denken
ihr
würdet denken
sie/Sie
würden denken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gedacht haben
du
würdest gedacht haben
er/sie/es
würde gedacht haben
wir
würden gedacht haben
ihr
würdet gedacht haben
sie/Sie
würden gedacht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [denken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
