Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ehre
du
ehrest
er/sie/es
ehre
wir
ehren
ihr
ehret
sie/Sie
ehren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geehrt
du
habest geehrt
er/sie/es
habe geehrt
wir
haben geehrt
ihr
habet geehrt
sie/Sie
haben geehrt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ehren
du
werdest ehren
er/sie/es
werde ehren
wir
werden ehren
ihr
werdet ehren
sie/Sie
werden ehren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geehrt haben
du
werdest geehrt haben
er/sie/es
werde geehrt haben
wir
werden geehrt haben
ihr
werdet geehrt haben
sie/Sie
werden geehrt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ehrte
du
ehrtest
er/sie/es
ehrte
wir
ehrten
ihr
ehrtet
sie/Sie
ehrten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geehrt
du
hättest geehrt
er/sie/es
hätte geehrt
wir
hätten geehrt
ihr
hättet geehrt
sie/Sie
hätten geehrt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ehren
du
würdest ehren
er/sie/es
würde ehren
wir
würden ehren
ihr
würdet ehren
sie/Sie
würden ehren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geehrt haben
du
würdest geehrt haben
er/sie/es
würde geehrt haben
wir
würden geehrt haben
ihr
würdet geehrt haben
sie/Sie
würden geehrt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ehren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
