Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle ein
du
stellest ein
er/sie/es
stelle ein
wir
stellen ein
ihr
stellet ein
sie/Sie
stellen ein
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe eingestellt
du
habest eingestellt
er/sie/es
habe eingestellt
wir
haben eingestellt
ihr
habet eingestellt
sie/Sie
haben eingestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde einstellen
du
werdest einstellen
er/sie/es
werde einstellen
wir
werden einstellen
ihr
werdet einstellen
sie/Sie
werden einstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde eingestellt haben
du
werdest eingestellt haben
er/sie/es
werde eingestellt haben
wir
werden eingestellt haben
ihr
werdet eingestellt haben
sie/Sie
werden eingestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte ein
du
stelltest ein
er/sie/es
stellte ein
wir
stellten ein
ihr
stelltet ein
sie/Sie
stellten ein
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte eingestellt
du
hättest eingestellt
er/sie/es
hätte eingestellt
wir
hätten eingestellt
ihr
hättet eingestellt
sie/Sie
hätten eingestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde einstellen
du
würdest einstellen
er/sie/es
würde einstellen
wir
würden einstellen
ihr
würdet einstellen
sie/Sie
würden einstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde eingestellt haben
du
würdest eingestellt haben
er/sie/es
würde eingestellt haben
wir
würden eingestellt haben
ihr
würdet eingestellt haben
sie/Sie
würden eingestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [einstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
