Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
empfehle
du
empfehlest
er/sie/es
empfehle
wir
empfehlen
ihr
empfehlet
sie/Sie
empfehlen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe empfohlen
du
habest empfohlen
er/sie/es
habe empfohlen
wir
haben empfohlen
ihr
habet empfohlen
sie/Sie
haben empfohlen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde empfehlen
du
werdest empfehlen
er/sie/es
werde empfehlen
wir
werden empfehlen
ihr
werdet empfehlen
sie/Sie
werden empfehlen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde empfohlen haben
du
werdest empfohlen haben
er/sie/es
werde empfohlen haben
wir
werden empfohlen haben
ihr
werdet empfohlen haben
sie/Sie
werden empfohlen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
empfähle; empföhle
du
empfählest; empfählst; empföhlest; empföhlst
er/sie/es
empfähle; empföhle
wir
empfählen; empföhlen
ihr
empfählet; empfählt; empföhlet; empföhlt
sie/Sie
empfählen; empföhlen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte empfohlen
du
hättest empfohlen
er/sie/es
hätte empfohlen
wir
hätten empfohlen
ihr
hättet empfohlen
sie/Sie
hätten empfohlen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde empfehlen
du
würdest empfehlen
er/sie/es
würde empfehlen
wir
würden empfehlen
ihr
würdet empfehlen
sie/Sie
würden empfehlen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde empfohlen haben
du
würdest empfohlen haben
er/sie/es
würde empfohlen haben
wir
würden empfohlen haben
ihr
würdet empfohlen haben
sie/Sie
würden empfohlen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [empfehlen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
