Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erbringe
du
erbringest
er/sie/es
erbringe
wir
erbringen
ihr
erbringet
sie/Sie
erbringen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erbracht
du
habest erbracht
er/sie/es
habe erbracht
wir
haben erbracht
ihr
habet erbracht
sie/Sie
haben erbracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erbringen
du
werdest erbringen
er/sie/es
werde erbringen
wir
werden erbringen
ihr
werdet erbringen
sie/Sie
werden erbringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erbracht haben
du
werdest erbracht haben
er/sie/es
werde erbracht haben
wir
werden erbracht haben
ihr
werdet erbracht haben
sie/Sie
werden erbracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erbrächte
du
erbrächtest
er/sie/es
erbrächte
wir
erbrächten
ihr
erbrächtet
sie/Sie
erbrächten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erbracht
du
hättest erbracht
er/sie/es
hätte erbracht
wir
hätten erbracht
ihr
hättet erbracht
sie/Sie
hätten erbracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erbringen
du
würdest erbringen
er/sie/es
würde erbringen
wir
würden erbringen
ihr
würdet erbringen
sie/Sie
würden erbringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erbracht haben
du
würdest erbracht haben
er/sie/es
würde erbracht haben
wir
würden erbracht haben
ihr
würdet erbracht haben
sie/Sie
würden erbracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erbringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
