Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erkenne
du
erkennest
er/sie/es
erkenne
wir
erkennen
ihr
erkennet
sie/Sie
erkennen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erkannt
du
habest erkannt
er/sie/es
habe erkannt
wir
haben erkannt
ihr
habet erkannt
sie/Sie
haben erkannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erkennen
du
werdest erkennen
er/sie/es
werde erkennen
wir
werden erkennen
ihr
werdet erkennen
sie/Sie
werden erkennen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erkannt haben
du
werdest erkannt haben
er/sie/es
werde erkannt haben
wir
werden erkannt haben
ihr
werdet erkannt haben
sie/Sie
werden erkannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erkennte
du
erkenntest
er/sie/es
erkennte
wir
erkennten
ihr
erkenntet
sie/Sie
erkennten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erkannt
du
hättest erkannt
er/sie/es
hätte erkannt
wir
hätten erkannt
ihr
hättet erkannt
sie/Sie
hätten erkannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erkennen
du
würdest erkennen
er/sie/es
würde erkennen
wir
würden erkennen
ihr
würdet erkennen
sie/Sie
würden erkennen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erkannt haben
du
würdest erkannt haben
er/sie/es
würde erkannt haben
wir
würden erkannt haben
ihr
würdet erkannt haben
sie/Sie
würden erkannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erkennen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
