Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erklimme
du
erklimmest
er/sie/es
erklimme
wir
erklimmen
ihr
erklimmet
sie/Sie
erklimmen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erklommen
du
habest erklommen
er/sie/es
habe erklommen
wir
haben erklommen
ihr
habet erklommen
sie/Sie
haben erklommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erklimmen
du
werdest erklimmen
er/sie/es
werde erklimmen
wir
werden erklimmen
ihr
werdet erklimmen
sie/Sie
werden erklimmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erklommen haben
du
werdest erklommen haben
er/sie/es
werde erklommen haben
wir
werden erklommen haben
ihr
werdet erklommen haben
sie/Sie
werden erklommen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erklömme
du
erklömmest; erklömmst
er/sie/es
erklömme
wir
erklömmen
ihr
erklömmet; erklömmt
sie/Sie
erklömmen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erklommen
du
hättest erklommen
er/sie/es
hätte erklommen
wir
hätten erklommen
ihr
hättet erklommen
sie/Sie
hätten erklommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erklimmen
du
würdest erklimmen
er/sie/es
würde erklimmen
wir
würden erklimmen
ihr
würdet erklimmen
sie/Sie
würden erklimmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erklommen haben
du
würdest erklommen haben
er/sie/es
würde erklommen haben
wir
würden erklommen haben
ihr
würdet erklommen haben
sie/Sie
würden erklommen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [erklimmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
