Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erschließe
du
erschließest
er/sie/es
erschließe
wir
erschließen
ihr
erschließet
sie/Sie
erschließen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe erschlossen
du
habest erschlossen
er/sie/es
habe erschlossen
wir
haben erschlossen
ihr
habet erschlossen
sie/Sie
haben erschlossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erschließen
du
werdest erschließen
er/sie/es
werde erschließen
wir
werden erschließen
ihr
werdet erschließen
sie/Sie
werden erschließen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erschlossen haben
du
werdest erschlossen haben
er/sie/es
werde erschlossen haben
wir
werden erschlossen haben
ihr
werdet erschlossen haben
sie/Sie
werden erschlossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erschlösse
du
erschlössest
er/sie/es
erschlösse
wir
erschlössen
ihr
erschlösset
sie/Sie
erschlössen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte erschlossen
du
hättest erschlossen
er/sie/es
hätte erschlossen
wir
hätten erschlossen
ihr
hättet erschlossen
sie/Sie
hätten erschlossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erschließen
du
würdest erschließen
er/sie/es
würde erschließen
wir
würden erschließen
ihr
würdet erschließen
sie/Sie
würden erschließen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erschlossen haben
du
würdest erschlossen haben
er/sie/es
würde erschlossen haben
wir
würden erschlossen haben
ihr
würdet erschlossen haben
sie/Sie
würden erschlossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [erschließen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
