Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
erschrecke
du
erschreckest
er/sie/es
erschrecke
wir
erschrecken
ihr
erschrecket
sie/Sie
erschrecken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei erschrocken
du
seiest erschrocken; seist erschocken
er/sie/es
sei erschrocken
wir
seien erschrocken
ihr
seiet erschrocken
sie/Sie
seien erschrocken
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde erschrecken
du
werdest erschrecken
er/sie/es
werde erschrecken
wir
werden erschrecken
ihr
werdet erschrecken
sie/Sie
werden erschrecken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde erschrocken sein
du
werdest erschrocken sein
er/sie/es
werde erschrocken sein
wir
werden erschrocken sein
ihr
werdet erschrocken sein
sie/Sie
werden erschrocken sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
erschräke
du
erschräkest; erschräkst
er/sie/es
erschräke
wir
erschräken
ihr
erschräket; erschräkt
sie/Sie
erschräken
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre erschrocken
du
wärest erschrocken
er/sie/es
wäre erschrocken
wir
wären erschrocken
ihr
wäret erschrocken
sie/Sie
wären erschrocken
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde erschrecken
du
würdest erschrecken
er/sie/es
würde erschrecken
wir
würden erschrecken
ihr
würdet erschrecken
sie/Sie
würden erschrecken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde erschrocken sein
du
würdest erschrocken sein
er/sie/es
würde erschrocken sein
wir
würden erschrocken sein
ihr
würdet erschrocken sein
sie/Sie
würden erschrocken sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [erschrecken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
