Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
setze fest
du
setzest fest
er/sie/es
setze fest
wir
setzen fest
ihr
setzet fest
sie/Sie
setzen fest
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe festgesetzt
du
habest festgesetzt
er/sie/es
habe festgesetzt
wir
haben festgesetzt
ihr
habet festgesetzt
sie/Sie
haben festgesetzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde festsetzen
du
werdest festsetzen
er/sie/es
werde festsetzen
wir
werden festsetzen
ihr
werdet festsetzen
sie/Sie
werden festsetzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde festgesetzt haben
du
werdest festgesetzt haben
er/sie/es
werde festgesetzt haben
wir
werden festgesetzt haben
ihr
werdet festgesetzt haben
sie/Sie
werden festgesetzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
setzte fest
du
setztest fest
er/sie/es
setzte fest
wir
setzten fest
ihr
setztet fest
sie/Sie
setzten fest
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte festgesetzt
du
hättest festgesetzt
er/sie/es
hätte festgesetzt
wir
hätten festgesetzt
ihr
hättet festgesetzt
sie/Sie
hätten festgesetzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde festsetzen
du
würdest festsetzen
er/sie/es
würde festsetzen
wir
würden festsetzen
ihr
würdet festsetzen
sie/Sie
würden festsetzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde festgesetzt haben
du
würdest festgesetzt haben
er/sie/es
würde festgesetzt haben
wir
würden festgesetzt haben
ihr
würdet festgesetzt haben
sie/Sie
würden festgesetzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [festsetzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
