Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
habe
du
habest
er/sie/es
habe
wir
haben
ihr
habet
sie/Sie
haben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehabt
du
habest gehabt
er/sie/es
habe gehabt
wir
haben gehabt
ihr
habet gehabt
sie/Sie
haben gehabt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde haben
du
werdest haben
er/sie/es
werde haben
wir
werden haben
ihr
werdet haben
sie/Sie
werden haben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehabt haben
du
werdest gehabt haben
er/sie/es
werde gehabt haben
wir
werden gehabt haben
ihr
werdet gehabt haben
sie/Sie
werden gehabt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hätte
du
hättest
er/sie/es
hätte
wir
hätten
ihr
hättet
sie/Sie
hätten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehabt
du
hättest gehabt
er/sie/es
hätte gehabt
wir
hätten gehabt
ihr
hättet gehabt
sie/Sie
hätten gehabt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde haben
du
würdest haben
er/sie/es
würde haben
wir
würden haben
ihr
würdet haben
sie/Sie
würden haben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehabt haben
du
würdest gehabt haben
er/sie/es
würde gehabt haben
wir
würden gehabt haben
ihr
würdet gehabt haben
sie/Sie
würden gehabt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [haben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
