Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
haue
du
hauest
er/sie/es
haue
wir
hauen
ihr
hauet
sie/Sie
hauen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehauen; gehaut
du
habest gehauen; gehaut
er/sie/es
habe gehauen; gehaut
wir
haben gehauen; gehaut
ihr
habet gehauen; gehaut
sie/Sie
haben gehauen; gehaut
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hauen
du
werdest hauen
er/sie/es
werde hauen
wir
werden hauen
ihr
werdet hauen
sie/Sie
werden hauen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehauen; gehaut
du
werdest gehauen; gehaut
er/sie/es
werde gehauen; gehaut
wir
werden gehauen; gehaut
ihr
werdet gehauen; gehaut
sie/Sie
werden gehauen; gehaut
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hiebe; haute
du
hiebest; hautest
er/sie/es
hiebe; haute
wir
hieben; hauten
ihr
hiebet; hautet
sie/Sie
hieben; hauten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehauen; gehaut
du
hättest gehauen; gehaut
er/sie/es
hätte gehauen; gehaut
wir
hätten gehauen; gehaut
ihr
hättet gehauen; gehaut
sie/Sie
hätten gehauen; gehaut
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hauen
du
würdest hauen
er/sie/es
würde hauen
wir
würden hauen
ihr
würdet hauen
sie/Sie
würden hauen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehauen; gehaut haben
du
würdest gehauen; gehaut haben
er/sie/es
würde gehauen; gehaut haben
wir
würden gehauen; gehaut haben
ihr
würdet gehauen; gehaut haben
sie/Sie
würden gehauen; gehaut haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [hauen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
