Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
krieche
du
kriechest
er/sie/es
krieche
wir
kriechen
ihr
kriechet
sie/Sie
kriechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei gekrochen
du
seiest gekrochen; seist gekrochen
er/sie/es
sei gekrochen
wir
seien gekrochen
ihr
seiet gekrochen
sie/Sie
seien gekrochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde kriechen
du
werdest kriechen
er/sie/es
werde kriechen
wir
werden kriechen
ihr
werdet kriechen
sie/Sie
werden kriechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gekrochen sein
du
werdest gekrochen sein
er/sie/es
werde gekrochen sein
wir
werden gekrochen sein
ihr
werdet gekrochen sein
sie/Sie
werden gekrochen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
kröche
du
kröchest; kröchst
er/sie/es
kröche
wir
kröchen
ihr
kröchet; kröcht
sie/Sie
kröchen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre gekrochen
du
wärest gekrochen
er/sie/es
wäre gekrochen
wir
wären gekrochen
ihr
wäret gekrochen
sie/Sie
wären gekrochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde kriechen
du
würdest kriechen
er/sie/es
würde kriechen
wir
würden kriechen
ihr
würdet kriechen
sie/Sie
würden kriechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gekrochen sein
du
würdest gekrochen sein
er/sie/es
würde gekrochen sein
wir
würden gekrochen sein
ihr
würdet gekrochen sein
sie/Sie
würden gekrochen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [kriechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.