Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
kultiviere
du
kultivierest
er/sie/es
kultiviere
wir
kultivieren
ihr
kultivieret
sie/Sie
kultivieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe kultiviert
du
habest kultiviert
er/sie/es
habe kultiviert
wir
haben kultiviert
ihr
habet kultiviert
sie/Sie
haben kultiviert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde kultivieren
du
werdest kultivieren
er/sie/es
werde kultivieren
wir
werden kultivieren
ihr
werdet kultivieren
sie/Sie
werden kultivieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde kultiviert haben
du
werdest kultiviert haben
er/sie/es
werde kultiviert haben
wir
werden kultiviert haben
ihr
werdet kultiviert haben
sie/Sie
werden kultiviert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
kultivierte
du
kultiviertest
er/sie/es
kultivierte
wir
kultivierten
ihr
kultiviertet
sie/Sie
kultivierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte kultiviert
du
hättest kultiviert
er/sie/es
hätte kultiviert
wir
hätten kultiviert
ihr
hättet kultiviert
sie/Sie
hätten kultiviert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde kultivieren
du
würdest kultivieren
er/sie/es
würde kultivieren
wir
würden kultivieren
ihr
würdet kultivieren
sie/Sie
würden kultivieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde kultiviert haben
du
würdest kultiviert haben
er/sie/es
würde kultiviert haben
wir
würden kultiviert haben
ihr
würdet kultiviert haben
sie/Sie
würden kultiviert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [kultivieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.