Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
möge
du
mögest
er/sie/es
möge
wir
mögen
ihr
möget
sie/Sie
mögen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gemocht
du
habest gemocht
er/sie/es
habe gemocht
wir
haben gemocht
ihr
habet gemocht
sie/Sie
haben gemocht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mögen
du
werdest mögen
er/sie/es
werde mögen
wir
werden mögen
ihr
werdet mögen
sie/Sie
werden mögen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gemocht haben
du
werdest gemocht haben
er/sie/es
werde gemocht haben
wir
werden gemocht haben
ihr
werdet gemocht haben
sie/Sie
werden gemocht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
möchte
du
möchtest
er/sie/es
möchte
wir
möchten
ihr
möchtet
sie/Sie
möchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gemocht
du
hättest gemocht
er/sie/es
hätte gemocht
wir
hätten gemocht
ihr
hättet gemocht
sie/Sie
hätten gemocht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mögen
du
würdest mögen
er/sie/es
würde mögen
wir
würden mögen
ihr
würdet mögen
sie/Sie
würden mögen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gemocht haben
du
würdest gemocht haben
er/sie/es
würde gemocht haben
wir
würden gemocht haben
ihr
würdet gemocht haben
sie/Sie
würden gemocht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [mögen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
