Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme nach
du
kommest nach
er/sie/es
komme nach
wir
kommen nach
ihr
kommet nach
sie/Sie
kommen nach
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei nachgekommen
du
seiest nachgekommen; seist nachgekommen
er/sie/es
sei nachgekommen
wir
seien nachgekommen
ihr
seiet nachgekommen
sie/Sie
seien nachgekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde nachkommen
du
werdest nachkommen
er/sie/es
werde nachkommen
wir
werden nachkommen
ihr
werdet nachkommen
sie/Sie
werden nachkommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde nachgekommen sein
du
werdest nachgekommen sein
er/sie/es
werde nachgekommen sein
wir
werden nachgekommen sein
ihr
werdet nachgekommen sein
sie/Sie
werden nachgekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme nach
du
kämest nach; kämst nach
er/sie/es
käme nach
wir
kämen nach
ihr
kämet nach; kämt nach
sie/Sie
kämen nach
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre nachgekommen
du
wärest nachgekommen
er/sie/es
wäre nachgekommen
wir
wären nachgekommen
ihr
wäret nachgekommen
sie/Sie
wären nachgekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde nachkommen
du
würdest nachkommen
er/sie/es
würde nachkommen
wir
würden nachkommen
ihr
würdet nachkommen
sie/Sie
würden nachkommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde nachgekommen sein
du
würdest nachgekommen sein
er/sie/es
würde nachgekommen sein
wir
würden nachgekommen sein
ihr
würdet nachgekommen sein
sie/Sie
würden nachgekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [nachkommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.