Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
praktiziere
du
praktizierest
er/sie/es
praktiziere
wir
praktizieren
ihr
praktizieret
sie/Sie
praktizieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe praktiziert
du
habest praktiziert
er/sie/es
habe praktiziert
wir
haben praktiziert
ihr
habet praktiziert
sie/Sie
haben praktiziert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde praktizieren
du
werdest praktizieren
er/sie/es
werde praktizieren
wir
werden praktizieren
ihr
werdet praktizieren
sie/Sie
werden praktizieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde praktiziert haben
du
werdest praktiziert haben
er/sie/es
werde praktiziert haben
wir
werden praktiziert haben
ihr
werdet praktiziert haben
sie/Sie
werden praktiziert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
praktizierte
du
praktiziertest
er/sie/es
praktizierte
wir
praktizierten
ihr
praktiziertet
sie/Sie
praktizierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte praktiziert
du
hättest praktiziert
er/sie/es
hätte praktiziert
wir
hätten praktiziert
ihr
hättet praktiziert
sie/Sie
hätten praktiziert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde praktizieren
du
würdest praktizieren
er/sie/es
würde praktizieren
wir
würden praktizieren
ihr
würdet praktizieren
sie/Sie
würden praktizieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde praktiziert haben
du
würdest praktiziert haben
er/sie/es
würde praktiziert haben
wir
würden praktiziert haben
ihr
würdet praktiziert haben
sie/Sie
würden praktiziert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [praktizieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
