Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rate
du
ratest
er/sie/es
rate
wir
raten
ihr
ratet
sie/Sie
raten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geraten
du
habest geraten
er/sie/es
habe geraten
wir
haben geraten
ihr
habet geraten
sie/Sie
haben geraten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde raten
du
werdest raten
er/sie/es
werde raten
wir
werden raten
ihr
werdet raten
sie/Sie
werden raten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geraten haben
du
werdest geraten haben
er/sie/es
werde geraten haben
wir
werden geraten haben
ihr
werdet geraten haben
sie/Sie
werden geraten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
riete
du
rietest
er/sie/es
riete
wir
rieten
ihr
rietet
sie/Sie
rieten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geraten
du
hättest geraten
er/sie/es
hätte geraten
wir
hätten geraten
ihr
hättet geraten
sie/Sie
hätten geraten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde raten
du
würdest raten
er/sie/es
würde raten
wir
würden raten
ihr
würdet raten
sie/Sie
würden raten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geraten haben
du
würdest geraten haben
er/sie/es
würde geraten haben
wir
würden geraten haben
ihr
würdet geraten haben
sie/Sie
würden geraten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [raten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
