Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rechne
du
rechnest
er/sie/es
rechne
wir
rechnen
ihr
rechnet
sie/Sie
rechnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gerechnet
du
habest gerechnet
er/sie/es
habe gerechnet
wir
haben gerechnet
ihr
habet gerechnet
sie/Sie
haben gerechnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde rechnen
du
werdest rechnen
er/sie/es
werde rechnen
wir
werden rechnen
ihr
werdet rechnen
sie/Sie
werden rechnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gerechnet haben
du
werdest gerechnet haben
er/sie/es
werde gerechnet haben
wir
werden gerechnet haben
ihr
werdet gerechnet haben
sie/Sie
werden gerechnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
rechnete
du
rechnetest
er/sie/es
rechnete
wir
rechneten
ihr
rechnetet
sie/Sie
rechneten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gerechnet
du
hättest gerechnet
er/sie/es
hätte gerechnet
wir
hätten gerechnet
ihr
hättet gerechnet
sie/Sie
hätten gerechnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde rechnen
du
würdest rechnen
er/sie/es
würde rechnen
wir
würden rechnen
ihr
würdet rechnen
sie/Sie
würden rechnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gerechnet haben
du
würdest gerechnet haben
er/sie/es
würde gerechnet haben
wir
würden gerechnet haben
ihr
würdet gerechnet haben
sie/Sie
würden gerechnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [rechnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
