Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ruhe
du
ruhest
er/sie/es
ruhe
wir
ruhen
ihr
ruhet
sie/Sie
ruhen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geruht
du
habest geruht
er/sie/es
habe geruht
wir
haben geruht
ihr
habet geruht
sie/Sie
haben geruht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ruhen
du
werdest ruhen
er/sie/es
werde ruhen
wir
werden ruhen
ihr
werdet ruhen
sie/Sie
werden ruhen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geruht haben
du
werdest geruht haben
er/sie/es
werde geruht haben
wir
werden geruht haben
ihr
werdet geruht haben
sie/Sie
werden geruht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ruhte
du
ruhtest
er/sie/es
ruhte
wir
ruhten
ihr
ruhtet
sie/Sie
ruhten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geruht
du
hättest geruht
er/sie/es
hätte geruht
wir
hätten geruht
ihr
hättet geruht
sie/Sie
hätten geruht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ruhen
du
würdest ruhen
er/sie/es
würde ruhen
wir
würden ruhen
ihr
würdet ruhen
sie/Sie
würden ruhen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geruht haben
du
würdest geruht haben
er/sie/es
würde geruht haben
wir
würden geruht haben
ihr
würdet geruht haben
sie/Sie
würden geruht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ruhen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
