Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schreite
du
schreitest
er/sie/es
schreite
wir
schreiten
ihr
schreitet
sie/Sie
schreiten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei geschritten
du
seiest geschritten; seist geschritten
er/sie/es
sei geschritten
wir
seien geschritten
ihr
seiet geschritten
sie/Sie
seien geschritten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schreiten
du
werdest schreiten
er/sie/es
werde schreiten
wir
werden schreiten
ihr
werdet schreiten
sie/Sie
werden schreiten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschritten sein
du
werdest geschritten sein
er/sie/es
werde geschritten sein
wir
werden geschritten sein
ihr
werdet geschritten sein
sie/Sie
werden geschritten sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schritte
du
schrittest
er/sie/es
schritte
wir
schritten
ihr
schrittet
sie/Sie
schritten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre geschritten
du
wärest geschritten
er/sie/es
wäre geschritten
wir
wären geschritten
ihr
wäret geschritten
sie/Sie
wären geschritten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schreiten
du
würdest schreiten
er/sie/es
würde schreiten
wir
würden schreiten
ihr
würdet schreiten
sie/Sie
würden schreiten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschritten sein
du
würdest geschritten sein
er/sie/es
würde geschritten sein
wir
würden geschritten sein
ihr
würdet geschritten sein
sie/Sie
würden geschritten sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schreiten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
