Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schwöre
du
schwörest
er/sie/es
schwöre
wir
schwören
ihr
schwöret
sie/Sie
schwören
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschworen
du
habest geschworen
er/sie/es
habe geschworen
wir
haben geschworen
ihr
habet geschworen
sie/Sie
haben geschworen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schwören
du
werdest schwören
er/sie/es
werde schwören
wir
werden schwören
ihr
werdet schwören
sie/Sie
werden schwören
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschworen haben
du
werdest geschworen haben
er/sie/es
werde geschworen haben
wir
werden geschworen haben
ihr
werdet geschworen haben
sie/Sie
werden geschworen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schwüre; schwöre
du
schwürest; schwürst; schwörest; schwörst
er/sie/es
schwüre; schwöre
wir
schwüren; schwören
ihr
schwüret; schwürt; schwöret; schwört
sie/Sie
schwüren; schwören
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschworen
du
hättest geschworen
er/sie/es
hätte geschworen
wir
hätten geschworen
ihr
hättet geschworen
sie/Sie
hätten geschworen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schwören
du
würdest schwören
er/sie/es
würde schwören
wir
würden schwören
ihr
würdet schwören
sie/Sie
würden schwören
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschworen haben
du
würdest geschworen haben
er/sie/es
würde geschworen haben
wir
würden geschworen haben
ihr
würdet geschworen haben
sie/Sie
würden geschworen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schwören]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
