Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sei
du
seiest; seist
er/sie/es
sei
wir
seien
ihr
seiet
sie/Sie
seien
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei gewesen
du
seiest gewesen; seist gewesen
er/sie/es
sei gewesen
wir
seien gewesen
ihr
seiet gewesen
sie/Sie
seien gewesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde sein
du
werdest sein
er/sie/es
werde sein
wir
werden sein
ihr
werdet sein
sie/Sie
werden sein
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewesen sein
du
werdest gewesen sein
er/sie/es
werde gewesen sein
wir
werden gewesen sein
ihr
werdet gewesen sein
sie/Sie
werden gewesen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wäre
du
wärest
er/sie/es
wäre
wir
wären
ihr
wäret
sie/Sie
wären
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre gewesen
du
wärest gewesen
er/sie/es
wäre gewesen
wir
wären gewesen
ihr
wäret gewesen
sie/Sie
wären gewesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde sein
du
würdest sein
er/sie/es
würde sein
wir
würden sein
ihr
würdet sein
sie/Sie
würden sein
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewesen sein
du
würdest gewesen sein
er/sie/es
würde gewesen sein
wir
würden gewesen sein
ihr
würdet gewesen sein
sie/Sie
würden gewesen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [sein]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
