Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sende
du
sendest
er/sie/es
sende
wir
senden
ihr
sendet
sie/Sie
senden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gesandt; gesendet
du
habest gesandt; gesendet
er/sie/es
habe gesandt; gesendet
wir
haben gesandt; gesendet
ihr
habet gesandt; gesendet
sie/Sie
haben gesandt; gesendet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde senden
du
werdest senden
er/sie/es
werde senden
wir
werden senden
ihr
werdet senden
sie/Sie
werden senden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gesandt; gesendet
du
werdest gesandt; gesendet
er/sie/es
werde gesandt; gesendet
wir
werden gesandt; gesendet
ihr
werdet gesandt; gesendet
sie/Sie
werden gesandt; gesendet
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sendete
du
sendetest
er/sie/es
sendete
wir
sendeten
ihr
sendetet
sie/Sie
sendeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gesandt; gesendet
du
hättest gesandt; gesendet
er/sie/es
hätte gesandt; gesendet
wir
hätten gesandt; gesendet
ihr
hättet gesandt; gesendet
sie/Sie
hätten gesandt; gesendet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde senden
du
würdest senden
er/sie/es
würde senden
wir
würden senden
ihr
würdet senden
sie/Sie
würden senden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gesandt; gesendet haben
du
würdest gesandt; gesendet haben
er/sie/es
würde gesandt; gesendet haben
wir
würden gesandt; gesendet haben
ihr
würdet gesandt; gesendet haben
sie/Sie
würden gesandt; gesendet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [senden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
