Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
synchronisiere
du
synchronisierest
er/sie/es
synchronisiere
wir
synchronisieren
ihr
synchronisieret
sie/Sie
synchronisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe synchronisiert
du
habest synchronisiert
er/sie/es
habe synchronisiert
wir
haben synchronisiert
ihr
habet synchronisiert
sie/Sie
haben synchronisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde synchronisieren
du
werdest synchronisieren
er/sie/es
werde synchronisieren
wir
werden synchronisieren
ihr
werdet synchronisieren
sie/Sie
werden synchronisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde synchronisiert haben
du
werdest synchronisiert haben
er/sie/es
werde synchronisiert haben
wir
werden synchronisiert haben
ihr
werdet synchronisiert haben
sie/Sie
werden synchronisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
synchronisierte
du
synchronisiertest
er/sie/es
synchronisierte
wir
synchronisierten
ihr
synchronisiertet
sie/Sie
synchronisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte synchronisiert
du
hättest synchronisiert
er/sie/es
hätte synchronisiert
wir
hätten synchronisiert
ihr
hättet synchronisiert
sie/Sie
hätten synchronisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde synchronisieren
du
würdest synchronisieren
er/sie/es
würde synchronisieren
wir
würden synchronisieren
ihr
würdet synchronisieren
sie/Sie
würden synchronisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde synchronisiert haben
du
würdest synchronisiert haben
er/sie/es
würde synchronisiert haben
wir
würden synchronisiert haben
ihr
würdet synchronisiert haben
sie/Sie
würden synchronisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [synchronisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
