Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
tue
du
tuest
er/sie/es
tue
wir
tuen
ihr
tuet
sie/Sie
tuen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe getan
du
habest getan
er/sie/es
habe getan
wir
haben getan
ihr
habet getan
sie/Sie
haben getan
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde tun
du
werdest tun
er/sie/es
werde tun
wir
werden tun
ihr
werdet tun
sie/Sie
werden tun
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde getan haben
du
werdest getan haben
er/sie/es
werde getan haben
wir
werden getan haben
ihr
werdet getan haben
sie/Sie
werden getan haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
täte
du
tätest
er/sie/es
täte
wir
täten
ihr
tätet
sie/Sie
täten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte getan
du
hättest getan
er/sie/es
hätte getan
wir
hätten getan
ihr
hättet getan
sie/Sie
hätten getan
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde tun
du
würdest tun
er/sie/es
würde tun
wir
würden tun
ihr
würdet tun
sie/Sie
würden tun
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde getan haben
du
würdest getan haben
er/sie/es
würde getan haben
wir
würden getan haben
ihr
würdet getan haben
sie/Sie
würden getan haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [tun]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
