Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
trage umher
du
tragest umher
er/sie/es
trage umher
wir
tragen umher
ihr
traget umher
sie/Sie
tragen umher
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe umhergetragen
du
habest umhergetragen
er/sie/es
habe umhergetragen
wir
haben umhergetragen
ihr
habet umhergetragen
sie/Sie
haben umhergetragen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umhertragen
du
werdest umhertragen
er/sie/es
werde umhertragen
wir
werden umhertragen
ihr
werdet umhertragen
sie/Sie
werden umhertragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umhergetragen haben
du
werdest umhergetragen haben
er/sie/es
werde umhergetragen haben
wir
werden umhergetragen haben
ihr
werdet umhergetragen haben
sie/Sie
werden umhergetragen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
trüge umher
du
trügest umher; trügst umher
er/sie/es
trüge umher
wir
trügen umher
ihr
trüget umher; trügt umher
sie/Sie
trügen umher
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umhergetragen
du
hättest umhergetragen
er/sie/es
hätte umhergetragen
wir
hätten umhergetragen
ihr
hättet umhergetragen
sie/Sie
hätten umhergetragen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umhertragen
du
würdest umhertragen
er/sie/es
würde umhertragen
wir
würden umhertragen
ihr
würdet umhertragen
sie/Sie
würden umhertragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umhergetragen haben
du
würdest umhergetragen haben
er/sie/es
würde umhergetragen haben
wir
würden umhergetragen haben
ihr
würdet umhergetragen haben
sie/Sie
würden umhergetragen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umhertragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
