Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ziehe um
du
ziehest um
er/sie/es
ziehe um
wir
ziehen um
ihr
ziehet um
sie/Sie
ziehen um
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe/sei umgezogen
du
habest/seist umgezogen
er/sie/es
habe/sei umgezogen
wir
haben/seien umgezogen
ihr
habet/seiet umgezogen
sie/Sie
haben/seien umgezogen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umziehen
du
werdest umziehen
er/sie/es
werde umziehen
wir
werden umziehen
ihr
werdet umziehen
sie/Sie
werden umziehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umgezogen haben/sein
du
werdest umgezogen haben/sein
er/sie/es
werde umgezogen haben/sein
wir
werden umgezogen haben/sein
ihr
werdet umgezogen haben/sein
sie/Sie
werden umgezogen haben/sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
zöge um
du
zögest um; zögst um
er/sie/es
zöge um
wir
zögen um
ihr
zöget um; zögt um
sie/Sie
zögen um
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umgezogen
du
hättest umgezogen
er/sie/es
hätte umgezogen
wir
hätten umgezogen
ihr
hättet umgezogen
sie/Sie
hätten umgezogen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umziehen
du
würdest umziehen
er/sie/es
würde umziehen
wir
würden umziehen
ihr
würdet umziehen
sie/Sie
würden umziehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umgezogen haben/sein
du
würdest umgezogen haben/sein
er/sie/es
würde umgezogen haben/sein
wir
würden umgezogen haben/sein
ihr
würdet umgezogen haben/sein
sie/Sie
würden umgezogen haben/sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umziehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
