Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verletze
du
verletzest
er/sie/es
verletze
wir
verletzen
ihr
verletzet
sie/Sie
verletzen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verletzt
du
habest verletzt
er/sie/es
habe verletzt
wir
haben verletzt
ihr
habet verletzt
sie/Sie
haben verletzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verletzen
du
werdest verletzen
er/sie/es
werde verletzen
wir
werden verletzen
ihr
werdet verletzen
sie/Sie
werden verletzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verletzt haben
du
werdest verletzt haben
er/sie/es
werde verletzt haben
wir
werden verletzt haben
ihr
werdet verletzt haben
sie/Sie
werden verletzt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verletzte
du
verletztest
er/sie/es
verletzte
wir
verletzten
ihr
verletztet
sie/Sie
verletzten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verletzt
du
hättest verletzt
er/sie/es
hätte verletzt
wir
hätten verletzt
ihr
hättet verletzt
sie/Sie
hätten verletzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verletzen
du
würdest verletzen
er/sie/es
würde verletzen
wir
würden verletzen
ihr
würdet verletzen
sie/Sie
würden verletzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verletzt haben
du
würdest verletzt haben
er/sie/es
würde verletzt haben
wir
würden verletzt haben
ihr
würdet verletzt haben
sie/Sie
würden verletzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verletzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
