Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschleiße
du
verschleißest
er/sie/es
verschleiße
wir
verschleißen
ihr
verschleißet
sie/Sie
verschleißen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verschlissen
du
habest verschlissen
er/sie/es
habe verschlissen
wir
haben verschlissen
ihr
habet verschlissen
sie/Sie
haben verschlissen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschleißen
du
werdest verschleißen
er/sie/es
werde verschleißen
wir
werden verschleißen
ihr
werdet verschleißen
sie/Sie
werden verschleißen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschlissen haben
du
werdest verschlissen haben
er/sie/es
werde verschlissen haben
wir
werden verschlissen haben
ihr
werdet verschlissen haben
sie/Sie
werden verschlissen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschlisse
du
verschlissest
er/sie/es
verschlisse
wir
verschlissen
ihr
verschlisset
sie/Sie
verschlissen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verschlissen
du
hättest verschlissen
er/sie/es
hätte verschlissen
wir
hätten verschlissen
ihr
hättet verschlissen
sie/Sie
hätten verschlissen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschleißen
du
würdest verschleißen
er/sie/es
würde verschleißen
wir
würden verschleißen
ihr
würdet verschleißen
sie/Sie
würden verschleißen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschlissen haben
du
würdest verschlissen haben
er/sie/es
würde verschlissen haben
wir
würden verschlissen haben
ihr
würdet verschlissen haben
sie/Sie
würden verschlissen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschleißen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
