Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschließe
du
verschließest
er/sie/es
verschließe
wir
verschließen
ihr
verschließet
sie/Sie
verschließen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verschlossen
du
habest verschlossen
er/sie/es
habe verschlossen
wir
haben verschlossen
ihr
habet verschlossen
sie/Sie
haben verschlossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschließen
du
werdest verschließen
er/sie/es
werde verschließen
wir
werden verschließen
ihr
werdet verschließen
sie/Sie
werden verschließen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschlossen haben
du
werdest verschlossen haben
er/sie/es
werde verschlossen haben
wir
werden verschlossen haben
ihr
werdet verschlossen haben
sie/Sie
werden verschlossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschlösse
du
verschlössest
er/sie/es
verschlösse
wir
verschlössen
ihr
verschlösset
sie/Sie
verschlössen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verschlossen
du
hättest verschlossen
er/sie/es
hätte verschlossen
wir
hätten verschlossen
ihr
hättet verschlossen
sie/Sie
hätten verschlossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschließen
du
würdest verschließen
er/sie/es
würde verschließen
wir
würden verschließen
ihr
würdet verschließen
sie/Sie
würden verschließen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschlossen haben
du
würdest verschlossen haben
er/sie/es
würde verschlossen haben
wir
würden verschlossen haben
ihr
würdet verschlossen haben
sie/Sie
würden verschlossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschließen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
