Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschneie
du
verschneiest
er/sie/es
verschneie
wir
verschneien
ihr
verschneiet
sie/Sie
verschneien
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei verschneit
du
seiest verschneit; seist verschneit
er/sie/es
sei verschneit
wir
seien verschneit
ihr
seiet verschneit
sie/Sie
seien verschneit
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschneien
du
werdest verschneien
er/sie/es
werde verschneien
wir
werden verschneien
ihr
werdet verschneien
sie/Sie
werden verschneien
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschneit sein
du
werdest verschneit sein
er/sie/es
werde verschneit sein
wir
werden verschneit sein
ihr
werdet verschneit sein
sie/Sie
werden verschneit sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschneite
du
verschneitest
er/sie/es
verschneite
wir
verschneiten
ihr
verschneitet
sie/Sie
verschneiten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre verschneit
du
wärest verschneit
er/sie/es
wäre verschneit
wir
wären verschneit
ihr
wäret verschneit
sie/Sie
wären verschneit
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschneien
du
würdest verschneien
er/sie/es
würde verschneien
wir
würden verschneien
ihr
würdet verschneien
sie/Sie
würden verschneien
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschneit sein
du
würdest verschneit sein
er/sie/es
würde verschneit sein
wir
würden verschneit sein
ihr
würdet verschneit sein
sie/Sie
würden verschneit sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschneien]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
