Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verweigere
du
verweigerst
er/sie/es
verweigere
wir
verweigern
ihr
verweigert
sie/Sie
verweigern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verweigert
du
habest verweigert
er/sie/es
habe verweigert
wir
haben verweigert
ihr
habet verweigert
sie/Sie
haben verweigert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verweigern
du
werdest verweigern
er/sie/es
werde verweigern
wir
werden verweigern
ihr
werdet verweigern
sie/Sie
werden verweigern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verweigert haben
du
werdest verweigert haben
er/sie/es
werde verweigert haben
wir
werden verweigert haben
ihr
werdet verweigert haben
sie/Sie
werden verweigert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verweigerte
du
verweigertest
er/sie/es
verweigerte
wir
verweigerten
ihr
verweigertet
sie/Sie
verweigerten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verweigert
du
hättest verweigert
er/sie/es
hätte verweigert
wir
hätten verweigert
ihr
hättet verweigert
sie/Sie
hätten verweigert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verweigern
du
würdest verweigern
er/sie/es
würde verweigern
wir
würden verweigern
ihr
würdet verweigern
sie/Sie
würden verweigern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verweigert haben
du
würdest verweigert haben
er/sie/es
würde verweigert haben
wir
würden verweigert haben
ihr
würdet verweigert haben
sie/Sie
würden verweigert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verweigern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
