Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle vor
du
stellest vor
er/sie/es
stelle vor
wir
stellen vor
ihr
stellet vor
sie/Sie
stellen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgestellt
du
habest vorgestellt
er/sie/es
habe vorgestellt
wir
haben vorgestellt
ihr
habet vorgestellt
sie/Sie
haben vorgestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorstellen
du
werdest vorstellen
er/sie/es
werde vorstellen
wir
werden vorstellen
ihr
werdet vorstellen
sie/Sie
werden vorstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgestellt haben
du
werdest vorgestellt haben
er/sie/es
werde vorgestellt haben
wir
werden vorgestellt haben
ihr
werdet vorgestellt haben
sie/Sie
werden vorgestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte vor
du
stelltest vor
er/sie/es
stellte vor
wir
stellten vor
ihr
stelltet vor
sie/Sie
stellten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgestellt
du
hättest vorgestellt
er/sie/es
hätte vorgestellt
wir
hätten vorgestellt
ihr
hättet vorgestellt
sie/Sie
hätten vorgestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorstellen
du
würdest vorstellen
er/sie/es
würde vorstellen
wir
würden vorstellen
ihr
würdet vorstellen
sie/Sie
würden vorstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgestellt haben
du
würdest vorgestellt haben
er/sie/es
würde vorgestellt haben
wir
würden vorgestellt haben
ihr
würdet vorgestellt haben
sie/Sie
würden vorgestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
