Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe weg
du
gehest weg
er/sie/es
gehe weg
wir
gehen weg
ihr
gehet weg
sie/Sie
gehen weg
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei weggegangen
du
seiest weggegangen; seist weggegangen
er/sie/es
sei weggegangen
wir
seien weggegangen
ihr
seiet weggegangen
sie/Sie
seien weggegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde weggehen
du
werdest weggehen
er/sie/es
werde weggehen
wir
werden weggehen
ihr
werdet weggehen
sie/Sie
werden weggehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde weggegangen sein
du
werdest weggegangen sein
er/sie/es
werde weggegangen sein
wir
werden weggegangen sein
ihr
werdet weggegangen sein
sie/Sie
werden weggegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge weg
du
gingest weg
er/sie/es
ginge weg
wir
gingen weg
ihr
ginget weg
sie/Sie
gingen weg
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre weggegangen
du
wärest weggegangen
er/sie/es
wäre weggegangen
wir
wären weggegangen
ihr
wäret weggegangen
sie/Sie
wären weggegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde weggehen
du
würdest weggehen
er/sie/es
würde weggehen
wir
würden weggehen
ihr
würdet weggehen
sie/Sie
würden weggehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde weggegangen sein
du
würdest weggegangen sein
er/sie/es
würde weggegangen sein
wir
würden weggegangen sein
ihr
würdet weggegangen sein
sie/Sie
würden weggegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [weggehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
