Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe weiter
du
gehest weiter
er/sie/es
gehe weiter
wir
gehen weiter
ihr
gehet weiter
sie/Sie
gehen weiter
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei weitergegangen
du
seiest weitergegangen; seist weitergegangen
er/sie/es
sei weitergegangen
wir
seien weitergegangen
ihr
seiet weitergegangen
sie/Sie
seien weitergegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde weitergehen
du
werdest weitergehen
er/sie/es
werde weitergehen
wir
werden weitergehen
ihr
werdet weitergehen
sie/Sie
werden weitergehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde weitergegangen sein
du
werdest weitergegangen sein
er/sie/es
werde weitergegangen sein
wir
werden weitergegangen sein
ihr
werdet weitergegangen sein
sie/Sie
werden weitergegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge weiter
du
gingest weiter
er/sie/es
ginge weiter
wir
gingen weiter
ihr
ginget weiter
sie/Sie
gingen weiter
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre weitergegangen
du
wärest weitergegangen
er/sie/es
wäre weitergegangen
wir
wären weitergegangen
ihr
wäret weitergegangen
sie/Sie
wären weitergegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde weitergehen
du
würdest weitergehen
er/sie/es
würde weitergehen
wir
würden weitergehen
ihr
würdet weitergehen
sie/Sie
würden weitergehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde weitergegangen sein
du
würdest weitergegangen sein
er/sie/es
würde weitergegangen sein
wir
würden weitergegangen sein
ihr
würdet weitergegangen sein
sie/Sie
würden weitergegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [weitergehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
