Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
zerbreche
du
zerbrechest
er/sie/es
zerbreche
wir
zerbrechen
ihr
zerbrechet
sie/Sie
zerbrechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe zerbrochen
du
habest zerbrochen
er/sie/es
habe zerbrochen
wir
haben zerbrochen
ihr
habet zerbrochen
sie/Sie
haben zerbrochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde zerbrechen
du
werdest zerbrechen
er/sie/es
werde zerbrechen
wir
werden zerbrechen
ihr
werdet zerbrechen
sie/Sie
werden zerbrechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde zerbrochen haben
du
werdest zerbrochen haben
er/sie/es
werde zerbrochen haben
wir
werden zerbrochen haben
ihr
werdet zerbrochen haben
sie/Sie
werden zerbrochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
zerbräche
du
zerbrächest; zerbrächst
er/sie/es
zerbräche
wir
zerbrächen
ihr
zerbrächet; zerbrächt
sie/Sie
zerbrächen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte zerbrochen
du
hättest zerbrochen
er/sie/es
hätte zerbrochen
wir
hätten zerbrochen
ihr
hättet zerbrochen
sie/Sie
hätten zerbrochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde zerbrechen
du
würdest zerbrechen
er/sie/es
würde zerbrechen
wir
würden zerbrechen
ihr
würdet zerbrechen
sie/Sie
würden zerbrechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde zerbrochen haben
du
würdest zerbrochen haben
er/sie/es
würde zerbrochen haben
wir
würden zerbrochen haben
ihr
würdet zerbrochen haben
sie/Sie
würden zerbrochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [zerbrechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
