Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schließe ab
du
schließest ab
er/sie/es
schließe ab
wir
schließen ab
ihr
schließet ab
sie/Sie
schließen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgeschlossen
du
habest abgeschlossen
er/sie/es
habe abgeschlossen
wir
haben abgeschlossen
ihr
habet abgeschlossen
sie/Sie
haben abgeschlossen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abschließen
du
werdest abschließen
er/sie/es
werde abschließen
wir
werden abschließen
ihr
werdet abschließen
sie/Sie
werden abschließen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgeschlossen haben
du
werdest abgeschlossen haben
er/sie/es
werde abgeschlossen haben
wir
werden abgeschlossen haben
ihr
werdet abgeschlossen haben
sie/Sie
werden abgeschlossen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlösse ab
du
schlössest ab
er/sie/es
schlösse ab
wir
schlössen ab
ihr
schlösset ab
sie/Sie
schlössen ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgeschlossen
du
hättest abgeschlossen
er/sie/es
hätte abgeschlossen
wir
hätten abgeschlossen
ihr
hättet abgeschlossen
sie/Sie
hätten abgeschlossen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abschließen
du
würdest abschließen
er/sie/es
würde abschließen
wir
würden abschließen
ihr
würdet abschließen
sie/Sie
würden abschließen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgeschlossen haben
du
würdest abgeschlossen haben
er/sie/es
würde abgeschlossen haben
wir
würden abgeschlossen haben
ihr
würdet abgeschlossen haben
sie/Sie
würden abgeschlossen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abschliessen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
