Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle ab
du
stellest ab
er/sie/es
stelle ab
wir
stellen ab
ihr
stellet ab
sie/Sie
stellen ab
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe abgestellt
du
habest abgestellt
er/sie/es
habe abgestellt
wir
haben abgestellt
ihr
habet abgestellt
sie/Sie
haben abgestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde abstellen
du
werdest abstellen
er/sie/es
werde abstellen
wir
werden abstellen
ihr
werdet abstellen
sie/Sie
werden abstellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde abgestellt haben
du
werdest abgestellt haben
er/sie/es
werde abgestellt haben
wir
werden abgestellt haben
ihr
werdet abgestellt haben
sie/Sie
werden abgestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte ab
du
stelltest ab
er/sie/es
stellte ab
wir
stellten ab
ihr
stelltet ab
sie/Sie
stellten ab
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte abgestellt
du
hättest abgestellt
er/sie/es
hätte abgestellt
wir
hätten abgestellt
ihr
hättet abgestellt
sie/Sie
hätten abgestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde abstellen
du
würdest abstellen
er/sie/es
würde abstellen
wir
würden abstellen
ihr
würdet abstellen
sie/Sie
würden abstellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde abgestellt haben
du
würdest abgestellt haben
er/sie/es
würde abgestellt haben
wir
würden abgestellt haben
ihr
würdet abgestellt haben
sie/Sie
würden abgestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [abstellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
