Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
frage an
du
fragest an
er/sie/es
frage an
wir
fragen an
ihr
fraget an
sie/Sie
fragen an
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe angefragt
du
habest angefragt
er/sie/es
habe angefragt
wir
haben angefragt
ihr
habet angefragt
sie/Sie
haben angefragt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde anfragen
du
werdest anfragen
er/sie/es
werde anfragen
wir
werden anfragen
ihr
werdet anfragen
sie/Sie
werden anfragen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde angefragt haben
du
werdest angefragt haben
er/sie/es
werde angefragt haben
wir
werden angefragt haben
ihr
werdet angefragt haben
sie/Sie
werden angefragt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fragte an
du
fragtest an
er/sie/es
fragte an
wir
fragten an
ihr
fragtet an
sie/Sie
fragten an
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte angefragt
du
hättest angefragt
er/sie/es
hätte angefragt
wir
hätten angefragt
ihr
hättet angefragt
sie/Sie
hätten angefragt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde anfragen
du
würdest anfragen
er/sie/es
würde anfragen
wir
würden anfragen
ihr
würdet anfragen
sie/Sie
würden anfragen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde angefragt haben
du
würdest angefragt haben
er/sie/es
würde angefragt haben
wir
würden angefragt haben
ihr
würdet angefragt haben
sie/Sie
würden angefragt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [anfragen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
